Cesta ku knihe

Autor: Lucia Brezovská | 27.2.2014 o 11:35 | (upravené 27.2.2014 o 11:58) Karma článku: 2,69 | Prečítané:  231x

Kniha Ako román od autora Daniela Pennaca nie je epickým románom. V čase, keď som ju čítala, môj vzťah ku knihám bol už vytvorený a ani po prečítaní tejto eseje sa nezmenil. Knihy mám rada a považujem ich za istý druh šperku, ktorý by mal zdobiť knižnice, police a stoly. Pravdaže opotrebovaný druh šperku, pretože knihy majú byť čítané.

Ako román je návodom ako deťom nezhnusiť čítanie a vštepiť im lásku ku knihám. Myslím si, že mať knihy rád je možné aj naučiť, ale stojí to viac námahy. Vôbec nezáleží na tom, či ste rodič, učiteľ alebo knihovník alebo niekto z nevymenovaných statusov alebo povolaní.

Pennacovu esej môžeme vnímať hoci aj ako vztýčený prst nad tým, čo sa stane s malým „knihožrútom", keď sa v škole stretne s povinnosťou povinného čítania a s neatraktívnym obsahom čítaniek. Večerný rituál čítania rozprávok je krásnym putom medzi rodičom, dieťaťom a knihou. Pennac píše aj o týchto magických chvíľach a porovnáva ich s modlitbou. Sústredené ticho, pokoj, príbeh je liturgia. Také chvíle sú posvätné.

„Nikdy nevysvetlíme chlapcovi, ktorý je večer začítaný do napínavého príbehu, nikdy mu nevysvetlíme nijakým dokazovaním, že musí prerušiť čítanie a ísť spať." To si napísal Kafka do svojho denníka, malý Franz, jeho otec by ho radšej videl, ako celý život každú noc nie číta, ale počíta.  Knihomoľné deti to mali vždy ťažšie. Skúste si spomenúť ako ste ich vy - ich rovesníci - volali. V každej školskej triede sa nejaké knihomoľné dieťa našlo. Bolo to samotárske dieťa? Nebolo samotárske. Malo svoju knihu. Človek a kniha tvoria spoločnosť.

Bolo to dieťa čudné? Je ťažké odpovedať na otázku - prečo rád čítaš. Je to čudná otázka. Čítanie je tichá činnosť. Občas po čítaní nastane ticho, pretože aj báseň dokáže vyraziť dych.

Kniha sa však číta nielen potichu, ale aj nahlas. Právo čítať nahlas a právo mlčať sú samostatné kapitoly tejto eseje. Nemali by sme si ich zamieňať s príkazom alebo zákazom čítať nahlas a s právom rozprávať o knihe, keď sa nás nikto nepýta na názor. Niekoho čítanie nahlas nás môže vyrušovať. Napr. spolužiak v lavici mal zvyk čítať nahlas, pretože si potreboval slabikovať slová. Bolo to otravné. Ale chuť prežívať prečítané sa nesmie potláčať.

Generácia  „bítnikov" je známa verejným čítaním a akú atmosféru vedeli urobiť. Domnievam sa však, že podobnú atmosféru si doma väčšina knižných nadšencov robiť nebude a ku knihe bude pristupovať s tichým čítaním.

Pennac, D: Ako román. Bratislava. SOFA. 1999.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?